Hľadanie mimozemského života je svätým grálom modernej vedy. Sústredíme sa na Mars alebo ľadové mesiace Jupitera, no najnovšie simulácie prezentované na tohtoročných vedeckých konferenciách upriamujú pozornosť na nášho najbližšieho suseda – Venušu. Podmienky na jej povrchu sú síce čistým peklom, no v jej atmosférických oblakoch panujú prekvapivo znesiteľné teploty. Čo ak tam však hore už dávno niečo žije a priniesli sme to tam my sami? Na Middle-Zone sme rozobrali teóriu litopanspermie, ktorá ukazuje, ako si Zem a Venuša počas histórie vymieňali genetický materiál pomocou vesmírnych kolízií.
Kozmický biliard: Ako asteroidy fungujú ako prepravná služba
Predstava, že by mikroorganizmy dokázali prežiť cestu naprieč vákuom hlbokého vesmíru, znela kedysi ako čisté sci-fi. Lenže mechanika slnečnej sústavy hovorí jasnou rečou.
Počas obdobia pred miliardami rokov, kedy do Zeme narážali obrovské asteroidy (podobné tomu, ktorý vyhubil dinosaurov), dochádzalo k extrémnym explóziám. Tieto nárazy mali takú kinetickú energiu, že dokázali vymrštiť milióny ton pozemských hornín a pôdy vysoko do atmosféry a následne až na obežnú dráhu Zeme.
Nové počítačové modely orbitálnych dráh potvrdili, že významné percento týchto úlomkov zemskej kôry bolo gravitáciou pritiahnuté smerom k vnútornej slnečnej sústave – priamo na obežnú dráhu Venuše.
Extremofily: Drsná posádka, ktorá prežije takmer všetko
Otázkou zostáva, či by vnútri letiaceho kameňa mohlo niečo prežiť. Odpoveď modernej biológie je: áno. Poznáme organizmy (tzv. extremofily), ktoré prosperujú v podmienkach, ktoré by človeka okamžite zabili.
Pribrzdený život (Anabióza): Mnohé baktérie a mikroskopické potvory (napríklad povestné pomalky – Tardigrada) dokážu v nepriaznivých podmienkach úplne zastaviť svoj metabolizmus, vysušiť sa a prejsť do stavu hlbokého spánku. V tomto stave sú imúnne voči extrémnemu chladu, vákuu aj silnému kozmickému žiareniu.
Štít z kameňa: Ak je mikrób ukrytý len niekoľko centimetrov pod povrchom letiaceho meteoritu, samotná hornina ho dokonale chráni pred smrtiacou solárnou radiáciou. Cesta zo Zeme na Venušu mohla v kozmickom meradle trvať relatívne krátko – rádovo tisícky rokov, čo je pre zakuklenú baktériu zanedbateľný čas.
[Trajektória medziplanetárnej kontaminácie]
Nárast asteroidu do Zeme ──> Vymrštenie pozemskej skaly ──> Hibernácia mikróbov vo vákuu ──> Zachytenie atmosférou Venuše
Peklo na povrchu, oáza v oblakoch
Keď pozemský meteorit dorazil k Venuši, jej hustá atmosféra ho pri páde pravdepodobne roztavila. Avšak mikroorganizmy, ktoré sa uvoľnili vo vrchných vrstvách atmosféry, nemuseli klesnúť až na žeravý povrch, kde vládne tlak 90 atmosfér a teploty cez 460 °C.
Vo výške približne 50 až 60 kilometrov nad povrchom Venuše sú totiž podmienky prekvapivo podobné Zemi. Tlak je tam ideálny (okolo 1 baru) a teplota sa pohybuje medzi príjemnými 0 °C až 50 °C. Jediným problémom sú oblaky plné koncentrovanej kyseliny sírovej. Ak sa však pozemské baktérie dokázali v priebehu evolúcie prispôsobiť kyslým sopečným jazerám na Zemi, existuje reálna šanca, že si našli domov aj v nehostinnom nebi nášho suseda.
Čo ak nájdeme samých seba?
V najbližších rokoch sa k Venuši chystajú nové robotické misie (ako napríklad DAVINCI a VERITAS od NASA), ktoré budú analyzovať zloženie atmosféry a hľadať stopy bio-signatúr.
Ak tieto sondy skutočne objavia v mrakoch Venuše živé mikróby, nastane najväčší vedecký bizár v histórii. Vedci budú musieť pomocou analýzy DNA zistiť, či ide o úplne nezávislý mimozemský život (tzv. Druhá genéza), alebo či štruktúra ich RNA nesie rovnaké korene ako pozemský život. Ak sa potvrdí druhá možnosť, bude to znamenať, že Venuša nie je kolískou nového života, ale len starou vesmírnou kolóniou našej vlastnej planéty.
Záver
Panspermia nám pripomína, že planéty slnečnej sústavy nie sú izolované akváriá. Sú to prepojené svety, ktoré medzi sebou neustále komunikujú a vymieňajú si materiál. Človek sa snaží postaviť rakety, aby kolonizoval okolité planéty, no príroda to pomocou surovej fyziky a asteroidov možno urobila už pred miliardami rokov.
